V jednom štáte východoeurópskeho bloku sa stal nasledujúci príbeh. Do dedinky s piatimi tisícami obyvateľov prišla ateistická učiteľka. Farár tejto obce sa navzdory ťažkej politickej situácii usiloval posilňovať veriacich vo viere modlitbou a vyzýval ich k prijímaniu sviatostí. Svety viery a nevery sa akoby vyvažovali na bedrách detí. Prostredníctvom donášačov učiteľka vždy vedela, ktoré deti pristupujú ku sviatostiam a tie potom trápila. Farár z tejto obce rozpráva: „V jeden deň prišla za mnou Angela, najlepšia žiačka štvrtej triedy a prosila ma, aby mohla denne pristupovať ku svätému prijímaniu. Jej srdce tak veľmi túži po tejto nebeskej strave. Upozornil som ju, že toto rozhodnutie sa môže dostať do uší učiteľky a tá jej to potom dá pocítiť. Ale Angela odpovedala: „Budem sa ešte viac učiť“. S radosťou som splnil jej prianie. Od tej doby sa však situácia v triede zmenila na ´malé peklo´. Učiteľka Angelu nepretržite šikanovala, a to i navzdory jej vynikajúcemu prospechu. Dieťa je stále bledšie, avšak nikdy nevzdoruje. Spolužiačky so slzami v očiach rozprávajú ustaranému kňazovi o útokoch učiteľky, ako prekračuje rámec učebnej látky a napáda Angelu ateistickými teóriami, aby ju presvedčila o bezvýznamnosti kresťanskej viery. Celá dedina už hovorí o tomto súboji učiteľky a žiačky Angely. „Slovami ani inak zasiahnuť nemôžem, a tak mi zostáva iba modlitba,“ hovorí duchovný pastier.
17. decembra uprostred Adventu si učiteľka Sabinová vymyslela hroznú hru. Začala s Angelou dialóg: „Čo urobíš, keď ťa tvoji rodičia zavolajú?“ „Prídem,“ odpovedalo dievča trochu placho. „Výborne. A čo sa stane, keď tvoji rodičia zavolajú kominára?“ „Samozrejme príde.“ Angela tuší pascu, pretože cíti, ako jej prudko búši srdce. Triumfujúcim hlasom učiteľka pokračuje: „Dobre! A povedzme, že tvoji rodičia zavolajú tvoju babičku, ktorá zomrela. Príde?“ „Myslím, že nie,“ odpovedá Angela. „A keď tvoji rodičia zavolajú Červenú Čiapočku?“ „Nepríde, je to iba rozprávka.“ „Vidíte, deti, prichádzajú iba živí, keď ich voláme. Kto nepríde, buď neexistuje, alebo už zomrel. Teraz si chceme niečo vyskúšať.“ Pani Sabinová poslala Angelu za dvere a ostatným žiakom potom povedala, aby zavolali meno Angela. Dievča samozrejme vošlo dovnútra. Učiteľka vysvetľuje: „Angela žije, prichádza dnu, keď ju zavoláte … Zoberme si teraz, že zavoláte Ježiška. Veríte, že Ježiško existuje a že žije?“ Zavládne hrobové ticho. Deti ticho vnímajú otázku. Učiteľka sa obracia na Angelu: „Veríš, že ťa Ježiško počuje, keď ho zavoláš?“ „Áno, verím, že ma počuje!“ „Výborne. Tak si niečo vyskúšame. Na môj povel všetci začnú volať: Ježiško, príď! Raz… dva … tri …“ Žiadne z detí sa neodvážilo zavolať. Učiteľka sa vysmieva: „Vidíte, netrúfate si, pretože presne viete, že by neprišiel – váš Ježiško. Ani vás nepočuje, pretože nijaký Ježiško neexistuje, tak ako neexistuje Červená Čiapočka.“ Niektorí žiaci sú zmätení. Dôkazy sú jasné. Učiteľka víťazoslávne žiada: „Zničte svoje detinstvo!“ Tu sa stane niečo nečakané. Angela vstane. „Chceme ho predsa len zavolať. Všetci spolu!“ Deti sa postavia, zopnú ruky a volajú: „Ježiško, príď!“ Nasleduje strachom vyplnené ticho. „Ešte raz!“ A deti volajú s dvojnásobnou vrúcnosťou, do akej ich mohla priviesť iba táto situácia. A potom sa to stalo. Dvere sa ticho otvárajú. Celé denné svetlo akoby sa sústredilo ku dverám. Svetlo je stále silnejšie a nadobúda podobu ohnivej gule. Všetko sa deje veľmi rýchlo. Guľa sa rozoviera a v nej sa zjavuje Dieťa. Má na sebe biele šatôčky a vyžaruje svetlo. Usmieva sa bez jediného slova. Denné svetlo je proti nemu tmou. Po určitom čase Dieťa mizne vo svetelnej guli. Guľa sa pomaly vzďaľuje a dvere sa ticho samé zatvárajú. Deti od radosti nedokážu vydať zo seba slovo. Ticho zrazu preruší prenikavý výkrik. Úplne zarazená učiteľka s vytreštenými očami kričí: „Prišiel, prišiel!“ Okamžite opúšťa miestnosť a zabuchne za sebou dvere. Deti spontánne kľakajú a ďakujú Ježiškovi. Každé z detí bolo kvôli tejto udalosti samostatne vypočúvané. Ich výpovede sa vo všetkom zhodovali. Líšil sa iba odhad doby, ako dlho bol Ježiško prítomný v triede. Učiteľku umiestnili do psychiatrickej liečebne. Neustále vykrikovala: „Prišlo! Prišlo!“

 

zdroj: Správa Márie Winowskej, kresťanský časopis,  Víťazstvo Srdca číslo 4/1997