Homosexuálne praktiky v minulosti
V minulých storočiach boli homosexuálne praktiky považované za abnormálne a zriedkavé správanie, nazývané sodomia. Neexistovala však žiadna identita homosexuála. Tu sú príklady.
V starovekom Grécku boli pohlavia oddelené, ženy striktne separované, nevzdelané, podriadené. Muži mali homosexuálne vzťahy s chlapcami, ktorých mali vzdelávať, no tí sa potom tiež mali riadne oženiť so ženou. Toto nebolo žiadnym osvietenstvom, ale organizovanou formou zneužívania chlapcov a žien.
V starovekom Ríme Kaligula a Nero mali homosexuálné vzťahy – tvrdia správy ich odporcov, ktoré majú demonštrovať, ako skazení títo vládcovia boli. Homosexuálne správanie však nebolo normou ani v starovekom Ríme.
Pohania tolerovali všelijaké sexuálne odchýlky/úchylky.
Všetky monoteistické náboženstvá odsudzovali, resp. odsudzujú homosexuálne správanie. Pár protestantských cirkví to na konci minulého storočia začalo tolerovať a niektorí teológovia dokonca prekrúcajú Bibliu, že odsúdenie sa malo vzťahovať len na heterosexuálnych mužov praktizujúcich homosexuálne styky, čo spôsobuje dokonca schizmu aj u protestantov. Katolícka cirkev v roku 2006 vyhlásila, že dokonca muží s homosexuálnymi tendenciami, hoci fyzicky čistí, tým že nedosiahli emocionálnu zrelosť, by nemali byť prijatí do seminára, aby sa stali kňazmi.
História homosexuálneho hnutia
Pohreb gaya Judy Garlanda 1969 bol prvým incidentom pre mobilizáciu homosexuálov v USA. Následne zjazd Národnej koalície gayovských organizácií prišiel s prvým programom:
- Sexuálna výchova aj o homosexualite
- Zrušenie zákazu cudzoložstva, homosexuálneho správania a prostitúcie
- Napadnutie zákona o legálnom veku súhlasu so sexom
- Odstránenie legislatívy obmedzujúcej pohlavie alebo počet osôb vstupujúcich do manželstva a rozšírenie príspevkov na kohokoľvek vstupujúceho do manželstva
1970-71 homosexuáli protestovali na stretnutiach APA (American Psychiatric Association)
1973 po niekoľkoročnom obviňovaní APA z „útlaku“ homosexuálov homosexualita bola vymazaná zo zoznamu chorôb v zozname APA
1981 WHO (Svetová zdravotnícka organizácia) tiež reklasifikovala homosexualitu
1987 Marshal Kirk and Hunter Madsen v knihe „After the Ball: How America Will
Tu* je načŕtnutá stratégiu presadenia tohto politického programu:
- Masám by nemala byť odhalená realita sexuálneho správania, aby neboli šokovaní.
- Treba homosexualitu redukovať na čiste sociálnu otázku a sex vynechať
- Treba zdôrazňovať, že homosexuáli sú obete osudu, depresívni občania každého veku
- Treba vždy tvrdiť, že pokiaľ si homosexuáli pamätajú, vždy boli homosexuálni
Medzníkom v tomto úsilí bola tzv. Kinseyho štúdia, ktorú sponzorovala Rockefellerova nadácia, ktorá v spolupráci s Fordovou nadáciou sponzoroval vývoj antikoncepcií, výrobu prvého dieťaťa v skúmavke, množstvo štúdií a organizácií zameraných na propagáciu potratov ako ľudského práva a medzinárodnej kontroly pôrodnosti. Viac o Kinseyho správe si prečítajte v sekcii Liečba homosexuálneho správania.
Od hriechu k poruche až „právu“
Pôvodne morálny problém sa stal psychologickým problémom so vznikom psychiatrie.
To čo bolo odsudzované ako hriech, sa najprv začalo nazývať psychickou poruchou. Príťažlivosť k tomu istému pohlaviu (PTIP) má pôvod v detstve a akokoľvek človek dobre zvláda životné situácie a akokoľvek ho prostredie toleruje, jeho príťažlivosť nie je ani zdravá, ani normálna. Tieto tvrdenia a kladné výsledky liečby priniesli tieto štúdie v 60-tych rokoch:
Bieber „Homosexuality: A psychoanalytic study of male homosexuals (Homosexualita: Psychoanalytická štúdia mužských homosexuálov“ a Wyler „Anything but Straight (Nič iné ako heterosexuál)“
Štúdiu zásadného významu v oblasti sexuálnych deviácií predstavuje séria esejí spracovaná britským psychiatrom Ismondom Rosenom (Sexual Deviation, Oxford, 1979). A.Limentani píše: „Vývoj homosexuálnych postojov a túžob môže a často býva obranou proti neurotickým a psychotickým procesom“ (s. 197). Anthony Wakeling, vedúci profesor psychiatrie na Royal Free Hospital Medical College of London, zhrňuje v úvodnej eseji tejto knihy súčasnú psychoanalytickú teóriu: „Neustála a nutkavá túžba nahradiť heterosexuálny pohlavný styk niečím iným, je hlavnou charakteristikou správania sa, ktoré nazývame sexuálnou deviáciou“ (s.3). V nasledujúcej časti Anthony Wakeling uvádza zoznam a vysvetlenie hlavných typov sexuálnych odchýliek, medzi ktoré zaraďuje homosexuálne praktiky.
„Na rozdiel od normálneho sexuálneho správania deviantné správanie je často sprevádzané silnými pocitmi viny a nenávisti. Zatiaľčo výskyt normálneho sexuálneho správania je oveľa pravdepodobnejší v prostredí lásky, vzájomného porozumenia a rovnocenného poskytovania a prijímania radosti, k deviantnému sexuálnemu správaniu často dochádza bez ohľadu na voľbu partnera a bez zohľadnenia pocitov druhého človeka. Zdá sa, že deviantný sex je diktovaný viac neurotickými a nesexuálnymi ako sexuálnymi potrebami, čo vedie k výraznej nutkavosti a k voľbe riskantného správania“ (s. 3-4).
Dodáva: „Kedže sexualita je intímnym spôsobom votkaná do všetkých stránok osobnosti človeka, dá sa predpokladať, že deviantné sexuálne správanie bude často sprevádzané zásadnými poruchami osobnosti, ťažkými neurotickými problémami a strachom z heterosexuality“ (s. 4). Wakeling v skutočnosti opakuje Freuda, ktorý považoval homosexualitu za dôsledok skrytého psychosexuálneho vývinu a psychickej regresie smerom k infantilným potrebám.
V 70-tých rokoch sa tento „psychologický problém“ stáva „politickým problémom“
Pojem homosexualita bol zavedený s cieľom podčiarknuť rovnakú hodnotu zvráteného používania sexuality ako má používanie sexuality podľa jej dizajnu, čomu sa začalo hovoriť heterosexualita. Už to nebola otázka správania sa (sodomie), ale otázka identity. Bol vytvorený pojem sexuálna preferencia s cieľom vystúpiť proti tradičnému psychiatrickému chápaniu, že homosexualita je sexuálna deviácia. Neskôr v snahe dokázať, že homosexualita je geneticky predurčená, zamenili homosexuálni aktivisti tento termín za pojem sexuálna orientácia.
Psychiater Robert McDewitt varoval APA, že vymazanie PTIP zo zoznamu chorôb nevyrieši problém, len „vytvorí viac zúfalstva ako nádeje“. Predtým považovaná za také správanie, ktoré bolo iracionálnou reakciou na traumy alebo istý nedostatok v detstve bezohľadu na to, ako bol človek úspešný v spoločnosti, odteraz táto porucha bola predefinovaná ako stres, nevýhoda, neschopnosť bezohľadu na jej pôvod. Presadzuje sa nové ultimátum: Keď sa človek cíti „pohodlne“, tak to nemôže byť považované za chorobu. Ak „nepohodlne“, tak potrebuje terapiu na prijatie seba pre „internalizovanú homofóbiu“, spôsobenú sociálnym útlakom. To viedlo na Západe k zavedeniu „terapie uisťujúcej o homosexualite“!!!!
V 80-tych rokoch sa homosexuálne praktiky stávajú „ľudským právom“…
Homosexuálne hnutie zvolilo cestu boja prostredníctvom súdov, kde trebalo presvedčiť len málo osôb, pokiaľ pre zmenu legislatívy by to vyžadovalo presvedčiť parlamenty, kongresy, senáty. Tie by odmietli legislatívu, ktorá naráža na odpor verejnej mienky, ako sa to stalo aj v krajinách ako Česká republika, kde návrh na registráciu homosexuálnych partnerstiev bol asi 6-krát zamietnutý. Prvým krokom bolo presvedčenie Európskeho súdu pre ľudské práva, že je proti ľudským právam zakazovať homosexuálne akty v zákonoch. Tak sa stalo v prípade Írska, o čom rozhodol Štrasburg v roku 1988 s platnosťou aj pre iné členské krajiny Rady Európy.
V tomto desaťročí sú homosexuálne praktiky prezentované ako „manželstvo“
Európsky súd pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu vyhlásil v roku 2002, že transexuáli a homosexuáli majú právo na manželstvo a príp. anonymitu s tým spojenú (prípad Godwin vs. Spojené kráľovstvo, I. vs. Spojené kráľovstvo) a v roku 2008, že majú právo na adopciu detí (E.B. vs. Francúzsko). Odporcovia tohto videnia, primárne kresťania a moslimovia, sú označovaní za homofóbnych a ich sloboda myslenia a prejavu je potláčaná zákonmi, ktoré trestajú vysokými finančnými pokutami a stratou zamestnania (napr. Británia), prípadne aj väzením (napr. Írsko), ak sa nejaký prejav nesúhlasu s homosexuálnymi praktikami, či s tým, aby boli zrovnoprávnené na úrovni manželského spojenia, interpretuje ako nenávisť.
Čo čakať v ďalšom desaťročí?
Výsledkom intenzívneho lobovania zo strany homosexuálneho hnutia bolo homosexuálne správanie nielen zbavené akéhokoľvek postihu, ale bola znížená aj veková hranica pre legálne homosexuálne praktiky. V Británii bola táto hranica znížená v roku 1994 z 21 na 18 rokov, dnes je to 16 rokov. Vo Francúzsku bola v roku 1984 ustanovená hranica 15 rokov, čo je rovnaký vek aj pre začiatok legálneho heterosexuálneho vzťahu. Znamená to, že dospelý človek, ktorý zvedie päťnásťročného chlapca, je v súčasnosti plne chránený zákonom. Rodičia nemajú takmer žiadne právo do toho zasiahnuť. V Holandsku je oficiálne zaregistrovaná politická strana, založená obvineným pedofilom, ktorý žiada znížiť vekovú hranicu až na 12 rokov a teda legalizovať pedofíliu.
Niektorí homosexuálne správanie praktizujúci tiež lobujú za legalizáciu pedofílie. Ako príklad môže slúžiť North American Man-Boy Love Association (NAMBLA), ktorá je registrovanou asociáciou pedofilov v Amerike. Táto organizácia žiada uzákonenie pedofílie. Apelujúc na práva detí predstierajú, že malí chlapci majú to isté právo ako dospelí vykonávať homosexuálne praktiky, a spoločnosť by nemala potláčať ich prirodzenú potrebu po takýchto skúsenostiach. Ich heslom je: „Sex pred ôsmym rokom, alebo je neskoro“. NAMBLA sa pravidelne zúčastňuje na Gay Pride Parades (pochody homosexuálov).
Medzi homosexualitou a pedofíliou existuje úzke spojenie, preto sú dôvody predpokladať, že obťažovanie detí sa bude ďalej rozširovať so šírením homosexuality. Národné centrum pre stratené deti v Spojených štátoch (The National Center for Missing Children) odhaduje**, že jedno z piatich dievčat a jeden z desiatich chlapcov boli sexuálne zneužívaní pred dosiahnutím veku 18 rokov. V 85% detí pozná svojho agresora, ktorý je v mnohých prípadoch členom rodiny. V 85% prípadov dochádza k opakovaniu tejto kriminálnej činnosti. Wardell Pomeroy, spoluautor slávnej Kinseyho správy o sexualite Američanov, navrhuje legalizovať aj incest a ďalšie hlasy, ako sexuológ James W. Ramey, sa k nemu pridávajú. Možno ešte nie dosť hlasno, kým adopcia deti homosexuálne správanie praktizujúcim nie je legalizovaná všade vo „vyspelom“ svete.
Nový Zéland zaviedol voľný počet rodičovstva a homosexuálni aktivisti v Amerike žiadajú neobmedzovať definíciu manželstva podľa počtu. Toto znamená legalizáciu polyamórie, či orgií. Prominentný homosexuálny aktivista Franklin Kameny, považovaný americkou ľavicou za „lídra občianskych práv“, lebo úspešne manipulovať Americkú psychiatrickú asociáciu, bojuje v súčasnoti za legalizáciu zoofílie, resp. beštiality „pokiaľ to zvieraťu nevadí“. Problém je len v tom, že zviera nemá ako vyjadriť súhlas.
Tzv. sexuálny utilitarizmus sa riadi mottom: Pokiaľ existuje súhlas, sexuálny akt je dovolený. Toto je chorý koncept, pretože ak je korupcia zlá, tak aj pri súhlase oboch je zlá. Podobne, každý sexuálny akt mimo manželstva je zlý bez ohľadu na súhlas dotyčných. Je to nelogické, pretože ak druhý už nemá zo sexuálneho vzťahu potešenie, tak nie je viazaný brať do úvahy pocity druhého alebo sa držať akéhokoľvek svojho záväzku. Druhý je len objektom, ktorý používal a teraz ho môže prestať používať. Je to opakom milovania druhého bezohľadu na to, či mu poskytuje potešenie a nejaký úžitok.
Ak je sex vecou súkromia, do ktorej nikoho nič, prečo potom sú všetci nútení akceptovať homosexuálne správanie? Štát nemá zasahovať do intímnych záležitostí, no môže vstupovať až do myšlienok, ak človek nesúhlasí s homosexuálnym životným štýlom? V zahraničí je to už trestné.
Homosexuálne správanie je do veľkej miery zodpovedné aj za sexuálne vykorisťovanie krajín ako Filipíny, Brazília, Malajzia, Zair, Ghana, Vietnam, Keňa, Južná Kórea, Thajsko, Kambodža, kam desiatky tisíc „turistov“ každoročne cestujú za učelom praktizovania pedofílie s prostitujúcimi deťmi. Sexuálna turistika sa odhaduje na 3 milióny ročne a napr. v Thajsku predstavuje 60% príjmov z cestovného ruchu, kde sa každoročne odohrá 200 000 únosov detí a ich predaj s cieľom použiť ich na prostitúciu.***
* Conquer Its Fear and Hatred of Gays in the 90s (Po bále: Ako Amerika porazí strach a nenávisť voči gayom v 90-tych rokoch“)
** March Bell, „The case for censorship of pornography“ (Dôvod pre cenzúru pornografie – pozn. prekl.), The World and I, s. 90-93
*** Le Nouvel Observateur, Nov. 11, 1993; Marie-France Botte et Jean-Paul Mari, Le Prix d’un enfant, Laffont, 1993)
zdroj: čo škola neučí